Príbeh

Zašlo slnko. Nočné osvetlenie nedovolí tme, aby ovládla ulice malého mesta. Miestami, sú v diaľke počuť mačacie bitky. No inak, je všetko ponorené do ticha. Ticho, ktoré nenechá ani najkľudnejšiu povahu chladnou. Jediné čo počuješ, sú tvoje kroky. Ak by si len tušil, čo ťa dnes čaká, ostal by si doma. Tvoja myseľ, až moc zaneprázdnená myšlienkami na udalosti v tvojom živote, ťa neupozornila na pár očí, ktoré ťa už chvíľu sledujú. Mal by si prehodnotiť, či sa vydáš tou cestou, kde lampa len striedmo zabliká. Normálne, by si sa otočil za každým zašuchotaním, ale dnes si mal naozaj ťažký deň. Nevnímaš prítomnosť stále približujúcej sa postavy v čiernom. Zrazu sa prebudia tvoje zmysli a všimneš si tieň, ktorý by vedľa tvojho nemal čo robiť. Chceš zachovať pokoj, no tvoje srdce bije tak hlasno, že by zobudilo aj mŕtveho. Chcel by si začať utekať, ale nohy ti zdreveneli dôsledkom reakcie tela na situáciu. Márne hľadáš po vačkoch nôž, ktorý nosievaš. Úplne si zabudol, že dnes máš iné nohavice. V tom, ako sa beznádejne posúvaš vpred, cvak, zvuk, čo by si spoznal kedykoľvek. „Snáď chce len moje cennosti“, prebehne ti hlavou. To cvaknutie však prebudilo tvoje pudy. Otočíš sa práve vo chvíli, keď začal útok. Nevieš ani ako, no zachytíš útočníkovu ruku a chvatom zo sebaobrany, agresívne vrazíš nôž do hrude nepriateľa. Pri pohľade do jeho očí, vidíš prekvapenie a zároveň beznádej. Celý bledý, pomaly klesne na kolená. Cítiš, že niečo v tebe nie je v poriadku. Mozog vydáva nezadržateľné príkazy, na uchopenie noža. Nedokážeš sa tomu ubrániť. Prebudila sa v tebe beštia. Ľavou rukou uchopíš bezbranné telo za rameno a pravou rukou bodáš. Krvilačnosť a zároveň radosť, čo to v tebe vyvoláva je neodolateľná. Keď však amok pominie a vidíš pred sebou na kolenách iba prázdnu schránku, uvedomíš si, že sa stal hrozný omyl. Ty si predsa tá obeť, ty by si nemal stáť s krvavými rukami. Púšťaš nôž. Stále nedokážeš uveriť, predsa si to nemohol spraviť ty. Keď zdvihneš hlavu, vidíš znova dva tiene. V momente keď sa otočíš, uvedomíš si prítomnosť tvojho temného ja. Spokojne na teba hladí, ale ty nevieš čo sa to deje. Tak veľmi by si sa chcel teraz zobudiť. „Toto nie je sen“, vraví démon. „Som rád, že si ma zobudil. Tak dlho som na túto chvíľu čakal.“

Neskôr v ten večer. Opatrne otváraš dvere, nechceš zobudiť svoju ženu. Je to obtiažne, vzhľadom na to, že si bežal cez celé mesto. Ruky sa ti trasú, hlave sa ti stále dokola premieta tá udalosť. Nevieš na nič iné myslieť. Zastavíš sa, počítaš pomaličky do desať. Podarilo sa, si o niečo kľudnejší, tak to skúsiš znova. Po otvorení bytu pozorne počúvaš, či nezaznamenáš pohyb, ktorý by znamenal, že tvoja žena ešte nespí. Máš šťastie a všade je kľud. Potichu sa vyzuješ a ideš rýchlo do kúpeľne. Zažneš svetlo a v odraze zrkadla uvidíš tvár toho nešťastníka. Zavalí ťa úzkosť, no v tom sa ti myseľ navráti a si tam len ty. Vystrašený, ako nikdy pred tým. Pustíš vodu a snažíš sa umyť si ruky od krvi. S pocitom nenávisti voči sebe a činu, ktorý si stále nevieš vysvetliť, neustále nanášaš novú vrstvu mydla na ruky. Po umytí tváre, zhodíš aj veci a pustíš sprchu. Niekoľko minút, len tak bezducho stojíš pod prúdom vody. „Stačilo“, povieš si. Otváraš dvere sprchového kútu a tam stojí tvoja žena. Podáva ti uterák, pri tom ani netuší, čo ťa dnes postretlo. „Si v pohode miláčik?“, spýta sa. Očividne ťa pozná už dosť dlho na to, aby vedela keď sa niečo deje. „Mal som ťažký deň v práci“, odvetíš. Z výrazu jej tváre vieš, že jej asi nehovoríš pravdu. „Prečo je na mydle krv?“ BUM! Čerstvo osprchovaného, ťa oblial studený pot. Hľadáš niečo, čomu by uverila. Čím viac rozmýšľaš, tým viac sa jej utvrdzuje to, že si nemal ťažký deň v práci. „Si zranený? Hovor so mnou.“ Bezmocne hľadíš do zeme. BLIK! Z čista jasna, napadne ti, „Celý deň mi je zle, teraz mi dokonca krvácalo z nosa.“ „Bože, zavolám sanitku!“ „NIE! Stoj, budem v poriadku, len sa musím vyspať. Vážne nerob si starosti.“ Dodal si, so sileným úsmevom, aby to bolo dôvery hodnejšie. „Bež si ľahnúť, hneď som pri tebe.“ „Dobre, budem ťa čakať, keby niečo som vedľa.“ „Dobrá práca“ Znova si zmrzol, v zrkadle sa znova zjavil, ten istý démon ako na ulici. „Čo odo mňa chceš?“ Spýtal si sa. „Tvoja duša patrí teraz mne.“ S hlbokým smiechom odvetil démon. „Choď preč, nechcem ťa tu.“ „Budeš mojím otrokom a nemáš takú moc, aby si sa mi postavil.“ „Vypadni!“ Zhasol si svetlo a rýchlim krokom sa presúvaš po byte, smerom k spálni, zatiaľ čo počuješ smiech, ktorý sa ozýva celým bytom. Ľahneš si k žene. Znova ti srdce, ide vyskočiť z hrude. Žena sa len z polospánku pritúli. Začínaš sa ukľudňovať, no nevieš zažmúriť oka. Za každým, sa ti vynorí tvár neznámeho.

Ráno po prebdenej noci, vstávaš celý dolámaný. Nevieš čo prinesie deň. Hneď zapínaš rádio. O chvíľu budú správy. S napätím počúvaš letný hit a čakáš kým skončí. Pozeráš na hodinky, ktoré akoby spomaľovali. Žena sa ťa pýta, či si v poriadku. S nepríčetným pohľadom len prikývneš. Už to ide, skončila pesnička. Spozornel si. „Dobré ráno všetkým, ktorý vstávajú s nami. Počúvate rádio plné letných hitov. Začneme dianím na cestách.“ Napäto počúvaš. Znova ten studený pot. Srdce bije ako o život. „Správy z domova. Už za krátky čas sa stretnú politici, aby prehodnotili zákon o…“ Prestávaš počúvať. Politika je pre teba teraz nepodstatná. „A dávam slovo Janke, aké budeme mať dnes počasie?“ Odfúkneš si. Ani zmienka o krutom čine. Necháš rádio hrať. Ideš sa chystať do práce. Si omnoho kľudnejší. Počkáš si na večerné správy. Cez deň, nemáš čas myslieť na udalosti minulej noci. Ani sa nenazdáš a sedíš pri obede s tvojimi kolegami. Rozprávate sa o bežných veciach. Po obede, sa rozpŕchnete späť do kancelárií. Máš pred sebou ešte veľa roboty. Keď tu zrazu, klope na dvere šéf. Vstúpi a oznámi ti, že ťa hľadá polícia. Výbuch paniky. Snažíš sa to nedať najavo. Vstaneš a cestou k dverám, ešte zakopneš o kôš. Prichádzaš do vestibulu. Tu, ťa už čakajú dvaja príslušníci policajného zboru. „Vy ste pán Elgar?“ spýta sa policajt. Ešte stále v kŕči, no odpovedáš. „Áno to som ja, deje sa niečo.“ „Sme tu kvôli nehode.“ Zbledol si. „Oni to vedia. Čo teraz?“ Myšlienkové pochody ťa vnútorne zabíjajú. „Pán Elgar, Vaša žena. Mala nehodu. Čelná zrážka s kamiónom. “ Padneš na kolená. S malou vierou, že žije sa spýtaš. „Je mŕtva? Kde je? Chcem ju vidieť.“ Strážnik hľadá tie správne slová, dívajúc sa na teba. Vidí beznádej, chaos. „Jej telo bolo prevezené do márnice. Patológ ešte musí urobiť pitvu. Je nám neskutočne ľúto Vašej straty. Prijmite úprimnú sústrasť.“ Konečne chápeš, vieš, aký je to pocit, keď ti krváca srdce. Tá neskutočná bolesť. Nedá sa to zastaviť. Utekáš do kancelárie, chceš byť sám. Zúfalo kričíš. „Bože prečo si mi ju vzal?“ V tom sa ozve odpoveď. „Boh neberie životy. To ja. Keď si zabil toho človeka, upísal si svoju dušu mne. Zabudol si? Ona len stála v ceste môjmu plánu. Teraz, keď je mŕtva, si pod mojou plnou mocou.“ Nechápavo zbieraš sily na odpoveď. Keď tu zrazu. „Chcel si beštiu máš ju mať. Budem pre teba zabíjať. Nie pre to, lebo to chceš ty, ale pre to, že ma to posunie bližšie k tebe. Raz príde môj čas a potom sa ti postavím čelom.“ Odpoveď, ktorá prekvapila aj samotného démona, je podpisom zmluvy. Zmluvy medzi zemou a večným ohnivým kúpeľom, v samotnom pekle. „Výborne, na začiatok chcem, aby si pre mňa zabil svo…“ „STOP!“ Zakričal si. „Teraz odíď, chcem byť sám.“ Démon sa zarazil, nechápavo sa pozrel na ľudského červa. „Kto si, že mi ideš rozkazovať. Teraz odídem, no pamätaj som vždy na blízku.“ V tom okamihu bol preč. Za spusteným žaluzím vidíš pohyb. Tento raz bez klopania, vojde šéf. „Elgar, je mi ľúto vašej ženy. Vezmite si voľno, zvládneme to tu aj bez Vás. Ak by ste niečo potrebovali, stačí povedať.“ Nazbieraš sily na odpoveď. „Ďakujem, cením si to.“ Pobalíš si dôležité veci a odchádzaš z kancelárie. Cesta z budovy, bola nekonečná. Pohľady kolegov ťa bodali do chrbta ako nože. Počul si, ako ťa v skupinkách ohovárajú. Niektorým nebolo blbé, ani ukazovať prstom. Cestou autom preklínaš démona z tvojho utrpenia. Dorazíš pred panelák. Tam ťa už čaká svokra. Je to posledný človek, ktorému sa teraz chceš pozrieť do očí. Vieš, že smrť jej dcéry, máš na svedomí ty. So slzami v očiach, pomaly kráča k tebe. Premýšľaš, ako ju pošleš preč. V momente, keď si na dosah, vlepí ti facku. „Všetko je to tvoja vina. Určite si ju priviedol do šialenstva. Už dávno sa mi zdôverila, že sa bojí tvojej minulosti.“ S ľútosťou pozrieš na ženu, pred tebou. Tak veľmi chceš niečo povedať. Miesto toho, iba posunieš postaršiu ženu na bok. Pokračuješ ku vchodu. „Ty si ju zabil, počuješ ma? Ty, nikto iný.“ „Ja viem.“ Povieš si v sebe. Vojdeš do bytu. „Hej, hej démon, ukáž sa.“ Sadneš si na barovú stoličku v kuchyni. Vložíš hlavu do dlaní. V tom. „Čo je človek.“ Ozve sa démon. „Vybral si si ma? Vybral si si ma pre moju minulosť?“ Démon s úsmevom na tvári odpovedá. „Kto by dokázal pre mňa preliať krv lepšie, ako bývalý kriminálnik? Myslel si si, že včerajšok bola náhoda? Všetko sa deje pre niečo.“ „Predsa som s tým už skončil. Už dávno som čistý. Mám robotu, mal som ženu a chceli sme dieťa.“ Vstaneš a ideš ku komode, kde je fotka tvojej ženy. Chytíš rám do ruky a pritisneš si ho k hrudi. V tej chvíli, ti prestali tiecť slzy. Už viac nesmútiš. Stal si sa bezcitným a chladnokrvným. Presne ako za starých čias. „Tak čo, ideme zabíjať?“ Spýtaš sa stále prítomného démona. „To je môj chlapec. Páči sa mi tvoje zapálenie“ „Zapálenie? Nie to nie je zapálenie. To je číra nenávisť. Urobím všetko pre to, aby som ti stál zoči voči. Takže? Koho?“ Naliehaš. „Spomaľ človeče, počkaj kým sa zotmie a potom vyraz na lov. Ja si ťa už nájdem.“ Keď to dopovedal zmizol. Sadneš na pohovku. Stále zvieraš rám s fotkou tvojej milovanej. Ani nevieš ako, no zaspíš …

Strhneš sa. Pozrieš na hodinky. Ukazujú 23:12. „Čas na lov.“ Povieš si. Opúšťaš byt odetý v čiernom. Na hlave kapucňa, ruky zahalené v rukaviciach, nič nenechávaš na náhodu. Pri tom, ako kráčaš mestom, spomínaš na staré časy. Stále premýšľaš nad tým, že prečo ťa tá vražda včera tak zobrala. Zabil si už toľko krát. Možno ťa prekvapil fakt, že tento krát si to nechcel. Pred tým, to bol vždy obchod. Myšlienkový tok sa ti zastaví. Vidíš ženu. Je sama. Zmeníš teda smer a kráčaš za ňou. Si úplne kľudný. Presne ako za starých čias. Premietaš si spôsoby, ktorými by si ju mohol usmrtiť. Zatiaľ čo sa približuješ, vyťahuješ šnúrku z kapucne. Omotáš si šnúrku okolo rúk. Si pripravený. Posledný krát sa obzrieš. Nikto nikde, len ty, tvoja obeť a nekalé úmysly. Päť metrov. Tri metre. Vzdialenosť medzi vami sa skracuje. Urobíš oblúkový pohyb smerom k žene. Šnúra sa dostala až na hrtan. Prekrížiš ruky. Ťaháš od seba. Počuješ prasknutie. Ešte pár šklbnutí. Hotovo. Ďalší život skončil pod tvojimi rukami. Tento raz je to intenzívnejšie. Ako tak pozeráš na schránku bez duše, pomyslíš si. „Koľko životov, budeš musieť vziať. Dva alebo ďalších desať?“ Netušíš. Odchádzaš z miesta činu. Neutekáš. Vieš, ako sa stratiť v tme. Neraz si sa ukrýval. Prídeš domov, položíš kľúče na komodu. Keď sa vyzuješ, odložíš topánky a vyzliekajúc sa, prídeš do kúpeľne. Premýšľaš kde je démon, no nechýba ti. Stojíš pod prúdom tečúcej vody. Zrazu záblesk z minulosti, pretne tvoje myšlienkové pochody.

Nachádzaš sa v kancelárii, tých vysokých presklených budov. Chlapík v drahom obleku, ti podáva papierovú obálku. Nemusíš ju otvárať, vieš čo sa v nej ukrýva. „Pán E verím, že aj túto záležitosť, vyriešite bez problémov. Môžem Vám veriť, však?“ „Pravdaže, spoľahnite sa.“ Po týchto slovách, sa otočíš a kráčaš k dverám. Keď opustíš kanceláriu, ideš k výťahu. Stlačíš prízemie a začneš otvárať obálku. Pozorne čítaš informácie o tvojej úlohe. Máš sa postarať o aktivistku, ktorá bojuje proti výstavbe novej budovy. Pri prezeraní fotografie, zastaví výťah na prízemí. Vystúpiš a ideš von z budovy. Oproti tebe, kráča veľmi nahnevaná osoba. V momente keď sa pozrieš lepšie, vidíš osobu z fotky. „Slečna, slečna stojte prosím!“ „Čo odo mňa chcete, Vy ste jeho nová ochranka?“ Odvrkne mladá slečna. „Nie, ale viem, že ste v nebezpečenstve. Nesmiete tam ísť, môže vám ublížiť. Verte mi prosím.“ Nechápeš, čo to do teba vošlo. „On sa ma ani nedotkne. Na to je moc veľký slaboch.“ Pousmial si sa. „To je možné, ale má tam svojich ľudí. Poďte, skôr ako Vám ublížia.“ „Dobre, asi by som tam naozaj nemala chodiť sama.“ Pozrieš sa na ňu. Usmeješ sa. „Slečna, čo keby som Vás pozval na kávu a Vy mi poviete, čím Vás nahneval.“ Zamyslela sa. „Veď Vás ani nepoznám.“ „To veľmi rýchlo zmeníme. Ja som Patrik, Patrik Elgar.“ Dievča nedôverčivo, ale predsa. Nezabudneš na ten dotyk. Jej ruka bola taká hebká. „Ja som Zuzana.“ „Tak vidíš a teraz, keď sa už poznáme, môžeme ísť na tú kávu.“ „Poďme teda.“ Odvetí. Sadli ste si do malej, avšak útulnej kaviarne. Výzdoba bola poskladaná zo starých fotografií a sedelo sa na krásnych, drevených stoličkách. Teba, v tom momente zaujímala úplne iná vec. Pozeral si sa na najkrajšiu ženu, akú si videl. Dlhé, hnedé vlasy. Oči, ako obloha v prístavnom meste, za jasného počasia. Veľmi decentné, no zároveň štýlové, dioptrické okuliare. Oblečená bola v letných šatoch. Všetko spolu hralo. Chcel si prestať civieť, no nedalo sa. Uchvátila ťa, ako sirény pirátov na mori. „Deje sa niečo?“ Spýtala sa, hlasom ako anjel. „Nie, len som sa zadíval do tvojej krásy.“ Začervenala sa. Videl si jej výnimočnosť. Debatovali ste nespočetne veľa hodín. Čas plynul a vy ste menili miesta. Raz ste kráčali cez park, neskôr ste išli ulicou. Ani neviete ako, ale pomaly bola tma. Požiadala ťa teda, aby si ju odprevadil. Neváhal si ani chvíľku. Ako tak kráčate, vaše ruky sa stretnú. Chytíte sa. O pár panelákov ďalej, zastaví. „Som doma, tu je moje kráľovstvo.“ Vraví. Pozeráte sa chvíľku navzájom do očí, no náhle sa strhne. „Mala by som už ísť.“ Veta, ktorú si nechcel počuť. „Vymeňme si ale najprv kontakty. Tu je moja vizitka. Keď budeš mať znova čas, možno mi zavoláš.“ Srdce ti poskočilo. Vzal si si vizitku. „Dobrú noc.“ popriala ti. „Aj tebe, dobrú noc slečna.“ Otočila sa a odišla. Dívaš sa ako odchádza, potom ideš aj ty.

Na ďalší deň ráno. V momente, ako otvoríš oči premýšľaš, či už vstala aj ona. Napísať jej alebo nie. Pravdaže napíšeš jej. Takto ste sa stretávali niekoľko týždňov. Úplne si zabudol na úlohu. Vlastne zabudol si na úplne všetko. Spomenieš si až v momente, keď vidíš obálku na stole v kuchyni. Rozmýšľaš čo teraz. Nechceš ublížiť osobe, ktorá sa ti tak veľmi páči. Budú potrebovať dôkaz, že si ju zabil. Čo ak by sa odsťahovala. Prestala by robiť problémy a zároveň by žila. No ako to docieliť. Nemáš veľa času. Na ďalšom stretnutí jej povieš znova o nebezpečenstve. Nevieš ako, no podarí sa ti ju presvedčiť, aby prestala vyvíjať činnosť proti tomu chlapovi. Spočiatku si hovorí svoje, no neskôr, keď z tvojich rečí zistí, čoho je schopný, prehodnotí svoj postoj. Si rád, veľmi rád. Teraz je to na tebe. Musíš to oznámiť šéfovi. Ale ako. Voláš, už nie je času na zvyš. „Povedz, že nás už ďalej nebude otravovať.“ ozve sa z telefónu. Nepýtal sa či je mŕtva. „Je to vybavené, nebudú žiadne problémy.“ Vieš, že si práve oklamal človeka, ktorý má pod palcom veľa vplyvných ľudí. Keď to zistí, tvoj život skončí. Žiješ v neistote ešte niekoľko mesiacov. Príde zlom, musíš jej povedať pravdu. Odsťahovať sa inam. Hovorila, že jej mama býva dosť ďaleko. Počuješ dvere. Prišla z práce. „Láska?“ Začneš. „Musíme sa porozprávať. Je tu jedna dôležitá vec.“ Pomaličky odtláčaš kameň, ktorý máš na srdci. „Pre pár mesiacmi, som spravil chybu. Vedel som, že si v nebezpečenstve, lebo ja som bol to nebezpečenstvo. Dostal som úlohu. Mal som sa postarať, aby si už nerobila problémy. Nikdy by som neublížil žene. Preto som ťa zastavil, ešte vo vestibule. Nastavil som vlastný krk, len aby si žila. Veľmi mi na tebe záleží.“ Zmetená, trochu vystrašená, ale predsa sa spýta. „Čo sa deje zlato? Vôbec nechápem teraz.“ Niekto klope pri dverách. „Ukry sa Zuzka, všetko ti vysvetlím potom.“ Ideš k dverám. Modlíš sa, aby tam neboli šéfovi muži. Pozrieš sa cez otvor. Vidíš dvoch chlapov. Nadýchneš sa. Otvoríš dvere a ani nestihneš nič povedať, ozve sa. „Donáška jedla. Bude to pätnásť euro pane.“ Odľahne ti. Zaplatíš za jedlo a zatvoríš dvere. „Zuzka môžeš.“ Zuzana sa objaví. „Prepáč, zabudla som ti povedať, že som objednala jedlo.“ „Nevadí, no mal som strach.“ „Čoho si sa tak zľakol?“ „Myslel som, že šéf odhalil moje klamstvo. Sme v nebezpečenstve. Nemôžem si dovoliť o teba prísť. Odsťahujme sa z mesta. Tvoja mama býva dosť ďaleko.“ „Nemôže to byť až také zlé. Veď bude stačiť, ak prestanem bojovať proti nemu.“ „Zuzka, v týchto kruhoch sa pohybujem už veľmi dlho. Keď raz povieš, že si niekoho odstránil, tak musí byť mŕtvy. Iná možnosť nie je. Ver mi, toto nie je hra.“ „Dobre čo teda urobíme?“ „Zbaľ si veci a zavolaj mame, že prídeme ešte dnes. Ak bude mať otázky, povedz, že všetko vysvetlím.“ „Dobre idem na to.“

Ešte v ten deň, prichádzate v neskorých hodinách k honosnému domu. „Nehovorila si, že tvoji rodičia sú takí bohatí.“ „Neprišla na to reč a nepokladala som to za dôležité.“ Medzi tým, už matka stojí na prahu. Privíta vás a pozve dovnútra. Keď vojdeš dnu, prekvapí ťa krásne rustikálne prevedenie domu. Starý mahagónový nábytok. Na stenách obrazy, ktoré si s úžasom prezeráš. „Poďte deti, cíťte sa ako doma.“ Dobrý večer prajem, ja som Patrik Elgar, priateľ vašej dcéry. Je mi cťou Vás spoznať.“ Vravíš, podávajúc ruku panej domu. „Prosím volaj ma Magda. Som rada, že spoznávam nápadníka svojej dcéry.“ „Mami potrebujeme tu chvíľku ostať. Nebudeme ti tu prekážať?“ „Ale pravdaže, rada vás tu budem mať. Budete v tvojej izbe, je presne tak, ako si ju nechala.“ Ďakujeme pani, teda Magda.“ „Som vdova, budem sa tešiť mladej spoločnosti. Čo že ste sa tak rozhodli?“ „Mami zajtra ti všetko povieme, teraz by som si rada oddýchla, máme za sebou dlhú cestu.“ Dobre lásky kvet, pripravím vám niečo pod zub, zatiaľ sa bežte vybaliť.“ Odídete hore do izby. Nemôžeš prestať myslieť na okolnosti. Dáš si sprchu a ako ideš dolu po schodoch, počuješ smiech. Prídeš do kuchyne kde ťa vítajú dve vysmiate ženy. „O čom sa bavíte?“ „Ale o ničom drahý, len babské veci“ Odpovedá Zuzka. Sadneš za stôl. „Máš to tu naozaj pekné Magda. Verím, že ti naozaj nebudeme prekážať.“ „Prestaň som rada. Moju Zuzku som nevidela možno aj dva roky. Stále mala prácu a nie a nie prísť pozrieť starú pani“. Dodala s úškrnom. Bola vidieť radosť v jej očiach. „Hlavné je, že sme tu mami a nejakú dobu sa zdržíme. Čo ty vieš, možno ti budeme ešte aj prekážať.“ Videl si, ako sa dcéra s mamou navzájom doberajú. Nejakú chvíľu, si pozeral na svoju lásku. Za tak krátku dobu, si v nej našiel to, čo si zatiaľ nenašiel v žiadnej inej. Akurát tie okolnosti by mohli byť iné. „Páči sa, najedz sa. Urobila som toasty so šunkou a syrom. Presne ako to má Zuzka rada.“ „Ďakujem, vyzerajú naozaj dobre.“ Po večery sedíte a rozprávate sa dlho do noci. Cítiš, že sem naozaj patríš. Teraz ostáva už len jedna vec. Oznámiť ráno pravý dôvod návštevy.

Ráno ťa budí bozk tvojej drahej. Môžeš si priať ešte niečo viac, ako takéto rána? Je čas zavesiť robotu na klinec. Nechceš prísť o túto ženu. „Deti raňajky!“ Ozve sa z dola. „Poďte skôr, ako vám to vychladne.“ Zuzka sa usmeje, znova ťa pobozká a ide ku skrini. Oblečie si župan. „No poď miláčik. Nechceš si rozhnevať svokru.“ Úsmev na jej tvári, ti vraví, že zas raz sranduje. Dávno vieš, že ten úsmev chceš vídať každé ráno, až do konca svojich dní. „Vezmi si ma.“ Vyhŕkol si. Jej úsmev, už nebol taký široký. „Myslíš to vážne? Nie je to skoro?“ „Prečo nie? Lepšiu ženu ako si ty nenájdem. Cítim, že to stretnutie vo vestibule, bol osud. Mal som tam byť. Mal som ťa zastaviť.“ Vidíš, ako sa jej kĺza slza po líci. „Prečo plačeš? Nie je to pekná predstava? Spolu zvládneme všetko.“ „To je od radosti miláčik.“ Poskočilo ti srdce. Šťastnejší si ešte nebol. „Ale mame to ešte nepovieme. Len teraz ťa spoznala a ani nevie prečo tu vlastne sme.“ „Súhlasím, bolo by to na ňu veľa.“ Zídete dolu do kuchyne. Za nos, vás chytí vôňa čerstvých palaciniek. „Tu ste deti. Ako ste a vyspali? Poďte sadnite si. Dáte si aj kávu?“ Zo starej panej, je zrazu čiperná žena. „Magda to si nemusela. Takto kráľovsky sa o nás starať.“ „Ale kde, rada sa postarám. Teraz už jedzte, kým je to ešte teplé.“ Ako tak sedíte a vychutnávate si raňajky, vymieňate si so Zuzkou pohľady. Pochopil si. Nie je správna doba, oznámiť pravý dôvod návštevy. Rozhodneš sa počkať, až sa sama spýta. Takto prejdu dni, týždne. „Patrik. Patrik kde si?“ Magda ťa hľadá, ideš teda za zvukom. „Áno, tu som Magda, ako ti pomôžem?“ „Poď, zober ma do obchodu. Musím nakúpiť a takto aspoň môžeme stráviť čas spolu.“ „Jasné, len si zoberiem kľúče. Keď vyrazíte na cestu, máš taký divný pocit, že to nebude len tak. Určite prišla chvíľa oznámiť jej pravý dôvod. Ticho pretne Magdina otázka. „Patrik povedz, aký máš zámer s mojou Zuzkou a hlavne, prečo ste u mňa? Nemáš peniaze? Nevieš sa o ňu postarať? Buď chlap, o našom rozhovore sa nikdy nedozvie. Chcem len chrániť svoju dcéru. Verím, že to chápeš a odpovieš mi úprimne na moje otázky.“ Chvíľu vstrebávaš spŕšku otázok a hlavne tú priamočiarosť Magdy. Začneš. „Úprimne?“ „Poprosila by som. Nič v zlom, vyzeráš ako fajn chlap, no chcem počuť tvoju verziu.“ Nadýchneš sa. Už si v živote robil aj horšie veci. „Dobre. Peňazí mám viac než dosť. Práve to je dôvod. Zarobil som si ich nelegálne. Robil som špinavú robotu pre veľké ryby.“ „Čo s tým má Zuzka?“ Skočí ti Magda do reči. „Šliapala na otlaky nesprávnym ľuďom. Práve ja som bol určený na…“ „Hiii, mal si moju Zuzku Zabiť? Že je to tak? Priznaj sa! Hovor!“ Nenechala ťa dohovoriť. „Áno, mal som ju odstrániť. Neurobil som tak. Zachránil som jej život. Pravdaže šéf si myslí, že nežije. Preto sme museli odísť z mesta a hlavne čo najďalej. Chcem si vašu dcéru vziať a ochraňovať ju. Umrel by som pre ňu.“ Ten kameň, čo ti padol zo srdca museli počuť aj tí, ktorých si poslal do záhrobia. Pravda je vonku. Čakáš na reakciu. Vidíš, ako stará žena vedľa teba vstrebáva informácie, ktoré dostala. „Chlapče, radím ti, aby si splnil to, čo si mi teraz povedal. Vezmeš si ju. Budeš ju chrániť. No ak sa jej niečo stane, tiež poznám ľudí, ktorý sa o teba postarajú. Ten majetok, ktorý mi zanechal manžel, nemáme pre nič, za nič. Nie som svätá. Nikto nie je. Len pamätaj na tieto slová.“ „Zuzka o tom vie? Myslím o tvojej minulosti? Vie odkiaľ máte taký majetok?“ Snažíš sa kontrovať Magde. „Pravdaže nie hlupáčik. Zaprisahávam ťa, ani sa nedozvie. Dali sme jej vzdelanie a všetko, čo potrebuje k životu. Nemusí vedieť, že jej rodičia sú hyeny. Takže chápeš, prečo sa nedozvie o našom rozhovore?“ Nemáš inú možnosť, ako súhlasiť. Popravde veľmi sa ti táto situácia hodí. Vieš na čom si. „Prisahám Magda.“ Po tomto rozhovore, už všetkému rozumieš.

Keď sa vraciate späť domov, vidíš veľmi známe auto. Si si takmer istý, že to sú šéfovi chlapi. Premýšľaš či to Magde povedať. Necháš to tak, ale stále ti to vŕta hlavou. „Idem sa poprechádzať a spoznať okolie.“ Zahlásiš a skôr ako niekto zareaguje už zatváraš dvere. „Mami, je nejaký divný odkedy ste sa vrátili. Nevie mi poriadne ani odpovedať na otázky a teraz toto.“ Neboj drahá je len v novom prostredí.“ „Dúfam.“ Povzdychne si Zuzka. Medzi tým, ty a tvoj inštinkt, sledujete auto. Potvrdilo sa to. Sú tu jeho ľudia. Nechápeš ako ťa našli. No teraz je to už jedno. Snažíš sa dostať čo najbližšie k autu. Vďaka svojmu predošlému výcviku, sa ti to ľahko podarí. V aute sedia dve šéfove gorily. Najhoršie je, že nemáš žiadnu zbraň. Bude to trocha ťažšie, ale zvládneš aj toto. Už si to dokázal aj pred tým. Zrazu spozoruješ šancu. Blíži sa auto technických služieb. Je to tvoja chvíľa. Čiastočne sa spoliehaš, že budú mať zbrane oni. Úplne by stačil aj nôž. Keď sa pohľady oboch mužov upreli na prichádzajúce auto, vidíš príležitosť. Pomocou pár rýchlych krokov, sa dostaneš na dotyk kľučky. Otvoríš dvere. Prvý z nich skonal v sekunde. Jedna ruka na bradu, druhá na zátylok. Točíš až do prasknutia. Chvíľu trvá kým sa druhý muž spamätá. No v momente keď sa otáča. Držíš pištoľ a naťahuješ záver. Jednou rukou mu znemožníš vytiahnuť zbraň. Druhá ruka vedie hlaveň na spodok brady. Bum Bum. Dve rany do hlavy. To by malo stačiť. V tomto prípade, bola druhá len plytvanie munície. Ty chceš mať istotu. Opatrne sa obzrieš. Nikto si nič nevšimol. Pravdaže na zbrani bol tlmič. Pár decibelov to predsa skresá. Dosť na to, aby to nikto nepočul. Chytíš chlapa na vodičovom mieste. Vytiahneš ho a položíš na zadné sedadlo. Nemôžeš ich tu nechať. Vzbudilo by to paniku a pritiahlo pozornosť. Nemáš inú možnosť. Sadáš do auta a hľadáš tiché miestečko. „Výborne.“ Povieš si. Zbadal si dokonalé miesto. Snažíš sa spomenúť. Existuje spôsob ako sa zbaviť tiel. Je ich veľa, ale tento je špeciálny. Keď ho uvidia policajti, budú hneď vedieť, že sa nemajú starať do tejto veci. Je to tichá dohoda medzi policajtmi a gangstrami. Obe strany ju poprú. Otázky sú zbytočné. Naaranžuješ všetko ako má byť. Ešte maličkosť. Škrtneš zápalkou. Po chvíľke je celé auto v plameňoch. Svižným krokom odchádzaš preč. Vrátiš sa na pozemok. Nechceš vojsť dnu. Si špinavý od krvi. Chytíš mobil do ruky a vytočíš Magdu. „Prosím?“ Ozve sa Magda. „To som ja Patrik. Som tu vonku. Potrebujem čisté oblečenie. Neskôr ti všetko poviem, ale pred Zuzkou ani slovo.“ „Rozumiem choď pod moje okno.“ Magda položí. O päť minút neskôr. Počuješ ako sa otvára okno. Magda sa pozrie a vyhodí oblečenie. Zvoní ti telefón. „Áno Magda?“ „Špinavé oblečenie schovaj do kopy lístia. Zajtra sa o to postarám.“ Po tejto vete zložila telefón a vyparila sa z izby. Prezlečieš sa. Oblečenie zahrabeš a ideš dnu. „Ahoj, som doma. Kde ste?“ Chceš znieť čo najpresvedčivejšie. „Ahoj tu sme v obývačke. Pridaj sa“ Započul si ten anjelsky hlas. Vždy sa ti chvejú kolená keď ho počuješ. „Hneď som tam zlato.“ Toto je to, čo chceš zažívať až do smrti. Vrúcne privítanie tých, ktorý ťa majú radi. Strávite večer pri televízore. Zuzka ide spať ako prvá. Vieš, že sa nevyhneš otázkam. „Čo to malo znamenať? To, že sme si povedali pár teplých slov v aute neznamená, že ti budem kryť chrbát.“ Magda vyhŕkla tichým hlasom, aby ju Zuzka nepočula. „Keď sme sa vracali z obchodu, uvidel som známe auto. Nemohol som čakať, kým sa prídu predstaviť ku dverám. Povedal som, že nedopustím, aby sa Zuzke niečo stalo. To dodržím aj keby som mal umrieť.“ „Dobre chlapče. Postaral si sa aj o telá?“ „Jednoznačne. Nemôžeme si dovoliť, aby tu sliedili policajti a médiá.“ Magda sa zhrozí. „My? To skôr ty, si nemôžeš dovoliť pozornosť. Vyzeráš ako dobrý chlap pre moju Zuzku. Vieš sa o ňu postarať. Nie ako tí zženštilí muži, ktorí chodia teraz po svete. No aj tak, by som ťa potopila keby sa jej niečo stalo kvôli tebe. Je moje všetko.“ „Chápem ťa. Urobím všetko pre to, aby sme žili kľudný život.“ Zatiaľ čo si hovoril, Magda naliala whisky. Podá ti pohár a vraví. „Na Zuzanu. Na náš spoločný poklad.“ Povstaneš a pozdvihneš pohár. „Na Zuzku.“ Jemný, kvalitný mok, sa ti ľahko skĺzol hrdlom. Vieš, že toto je niečo ako zmluva. „Ostaň ešte pri krbe ak chceš. Ja sa idem vyspať. Ráno musím odpratať bordel, ktorý si narobil.“ „Dobrú noc, Magda.“ „Podobne zabijak.“ Odvetí Magda pohŕdavo.

Ďalšie dni si sa vôbec nesústredil. Myslel si na to, kedy niekto zaklope na dvere. „Patrik poď sem!“ Kričí Magda z kuchyne. „Čo je. Čo sa deje?“ Pýtaš sa utekajúc po schodoch. „Máme tu myš! Urob s ňou niečo. Zabi to!“ „Vážne Magda? Práve ty sa bojíš malej myšky?“ Poznamenáš výsmešne. „Ako že práve ja? Nechápem ťa teraz. Okamžite ju chyť a daj preč!“ Magda už sedí na kuchynskej linke. Ty sa nevieš prestať zabávať. „Veď predsa to, ako si mi vravela, že koľko ľudí si už dala zabiť. Aká si krutá, keď sa ti niekto postaví do cesty. A ty sa bojíš myší?“ Hovoríš cez smiech. „Počkaj. Čo si to práve povedal? Moja matka a vrah? Mami však to nie je pravda? Odpovedzte niekto.“ Vôbec si nevedel, že krik počula aj Zuzka von na záhradu. Vôbec si netušil, že stojí za tebou. Keby si bol radšej ticho. Čo teraz? Pozrieš na Magdu. Ona na teba. Vidíš v jej očiach, že za žiadnu cenu sa to nemôže dozvedieť. „Mami ja stále čakám. Odpovedz.“ Zuzana sa dožaduje odpovede. „Áno, je to tak. Otcova kariéra je postavená na mnohých mŕtvolách. Všetko sme robili pre teba.“ Magda skloní hlavu. „Museli sme udržať disciplínu. V podnikaní sa ťa snažia dostať každý deň. Hlavne ak si skutočne dobrý. A to tvoj otec bol.“ „Prečo ste mi to zatajili?“ „Nebolo ti lepšie pokiaľ si to nevedela? Chceli sme ťa ochrániť pred tým svetom. Bol to boj. Vidíš kam to zaviedlo tvojho otca. Celý biznis som pochovala so svojím manželom. Konkurencia dostala čo chcela. Prišla som o všetko a nechcela som stratiť aj teba.“ Magda ani nepočká na reakciu svojej dcéry. Odchádza z miestnosti. „Chcem byť teraz sama“ Dodá a ide hore do svojej izby. Zuzka ťa chytí za ruku a ťahá. Zastaví až v obývačke. „Ako si mi to mohol tajiť?“ Vyhŕkne na teba otázku. „Prepáč, ale čo som mal robiť. Chcela aby som bol ticho. Vážne by bolo lepšie keby si o tom nevedela.“ Snažíš sa zachrániť situáciu. „Lepšie pre koho? Pre moju matku? Či nebodaj pre mňa? Zobuď sa Patrik. Chcela to kvôli sebe, aby nevyzerala ako zviera.“ Očividne sa ti nepodarilo nič zachrániť. Chceš niečo povedať, no preruší ťa Zuzana. „Začneme hľadať byt. Ak niečo nájdeme odchádzame odtiaľto. Ideš so mnou dúfam?“ „Zbytočná otázka zlato. Pravdaže idem s tebou.“ Zuzana sa otočí a kráča späť do záhrady. Ty si ostal sám stáť v obývačke. Sadneš si na sedačku. Vytiahol si mobil a píšeš Magde správu.

Chce sa odsťahovať. Pravdepodobne zajtra začneme s hľadaním. To len aby si vedela. Veľmi ma to mrzí Magda. Mal som byť ticho. Je to všetko moja vina.“

Chvíľu čakáš na odpoveď. Chápeš však, že nemá náladu pozerať do mobilu. Ideš teda nastaviť aspoň pascu na tú myš. „Aké malé stvorenie a toľko problémov spôsobí.“ Povieš si pre seba. Odpoveď na správu nikdy neprišla. Nasledujúce dni boli v mnohom iné. Žiadne nachystané raňajky, káva či čaj. Priateľský prístup bol fuč. Prehovorila s vami len keď musela. Všetko bolo stratené. Pravdaže s vaším finančným zabezpečením, nebolo ťažké nájsť si byt.

Hej! Hej ty! Čo si zasnený?Nechci ma nahnevať a prestaň už snívať.“ Démon prerušil tvoje spomienky. „Nechaj ma. Vidíš, že sa sprchujem. Odpáľ.“ Nahneval ťa démon. „Ach hlúpy človek. Je zbytočné spomínať. Len ťa bude zožierať ich odchod. Vidím to každý jeden deň. Ani by si neveril, koľko ľudí spácha samovraždu. Ale môžem ti povedať len toľko, že šla do neba.“ „Vážne?“ Srdce ti zaplesalo. „Áno vážne. Je však niečo, čo som vedel keď som ju zabíjal. Ty sa to dozvieš pravdepodobne zajtra.“ Zamyslíš sa. No nenapadne ti, čo by to mohlo byť. „Povedz mi to!“ zvýšil si hlas. „Chcem to okamžite vedieť. Bola to moja žena. Nemôžeš mi to zatajiť.“ „Dávaj si pozor na svoj tón smrteľník. Ja nemusím nič. Vyspi sa. Všetko sa dozvieš včas. No staneš sa zas o niečo odhodlanejším. Bude z teba nepremožiteľný bojovník. Tvoj smäd po krvi bude väčší.“ Po týchto slovách sa démon pomaličky vytratil. V posteli si ešte rozmýšľal nad tým, čo vedel démon. Netrvalo to dlho a zaspal si od vyčerpania. Tento deň ti dal zabrať. Ráno vstaneš neskôr ako zvyčajne. Nejdeš do práce. Musíš vybavovať pohreb pre svoju lásku. Vždy si čakal skôr, že ti budeš prvý. Všetko sa darí ako po masle. Posledná zastávka márnica. Si tak pól kilometra od nej. V tom ti zazvoní telefón. „Elgar prosím.“ „Dobrý deň, volám Vám z márnice. Viete k nám prísť?“ „Práve som na ceste. To vždy takto voláte príbuzným?“ Nedá ti to neopýtať sa. „Nie, no túto informáciu chcete isto vedieť. Nehodí sa však, aby som Vám ju povedal do telefónu.“ Prestáva sa ti to páčiť. „Určite mal toto na mysli démon.“ Pomyslíš si. „Pravdaže hneď som tam pán doktor.“ „Ďakujem pán Elgar, budem Vás čakať.“ Dotelefonuješ. Kým ste volali, si prišiel až k márnici. Zaparkuješ a ponáhľaš sa. „Dobrý deň, prišiel som kvôli výsledku pitvy.“ Ohlásiš sa pracovníkovi pri vchode. „Dobrý deň, pravdaže dole po schodoch a tretie dvere vľavo.“ Odpovedá pracovník poukazujúc na schody. Našiel si to úplne bez problémov. Zaklopeš na zárubňu otvorených dverí. „Dobrý deň, Som Elgar. Manžel Zuzany Elgarovej. Mal som prísť pre výsledky.“ „Oh, pravdaže poďte sadnite si.“ Víta ťa doktor. „Nie, postojím. Čo ste zistili?“ Si nedočkavý. Kto by nebol? „Sadnite si pán Elgar. Túto správu neznesiete tak ľahko.“ Pomaly si sadáš. Pohľad uprený na pery doktora. „Prosím pán doktor, hovorte.“ Doktor sa nadýchol. Bolo na ňom vidieť, že to nerobí s radosťou. „Viete bola to síce autonehoda, ale Vaša žena bola otrávená.“ „Ešte raz pán doktor asi nechápem.“ „Pán Elgar testy preukázali, že vaša žena bola otrávená zmesou ortuti. Výsledky poukazujú na tak zvanú chronickú intoxikáciu.“ Vyrazilo ti to dych. Táto metóda ti je dobre známa. Používal si ju mnohé roky. Kým ty sa zamýšľaš doktor pokračuje. „Je čudné práve to, že ide o chronickú otravu. Pán Elgar, niekto jej systematicky pridával ortuť do stravy.“ „Čože ako to myslíte? Kto by také niečo spravil.“ Zarazí ťa veta od doktora. Videl si mnoho ľudí, ktorých si otrávil. Videl si mnoho ľudí zvracať do pól hodiny od požitia. Nepamätáš si taký stav u svojej ženy. Nič také ti nepovedala. „Polícia už na tom pracuje. Divné však je, že vám nepovedala o svojich zdravotných problémoch. Museli trvať pár dní.“ „Nie nič mi nespomenula. Hovorili sme si všetko. Viete veľa sme toho prežili spolu.“ „Chápem, no je tu ešte niečo čo by ste mali vedieť. Mám otázku. Viete kam šla vaša žena v deň nehody?“ Prekvapil ťa. Čo ďalšie ešte môže vytiahnuť. „Pokiaľ viem, tak do práce. Každý deň tam chodí. Prečo sa pýtate?“ „To sedí, všetko zapadá. Hm hm hm.“ Mrle si popod nos doktor. „Pán Elgar, polícia našla medzi vecami Vašej ženy diár. Podľa neho mala namierené ku gynekológovi. Pitva totiž preukázala fakt, že Vaša žena bola tehotná. Môže to byť dôvod, prečo Vám nepovedala o tých mukách, ktoré zažívala. Mohla si myslieť, že zvracanie a závrate má kvôli ťarchavosti.“ Svet sa ti zrútil, ako domček z kariet. „To nie je možné prečo mi to nepovedala?“ „Veľa žien si chce byť istých, keď to povedia partnerovi. Pravdepodobne to bol prípad aj vašej ženy.“ Dych sa ti zrýchlil. Prechádzaš sa po miestnosti. Udrieš do vitríny. Sklo sa rozletí. Pravdaže ti nie je lepšie, no neudržal si to v sebe. Oprieš sa o stenu a klesáš až kým nedosadneš na zem. Cez slzy v očiach vravíš doktorovi. „Ja Vám to zaplatím. Ospravedlňujem sa Vám. Nechápem čo sa to deje.“ Doktor úplne kľudný sedí na stoličke. Z jeho výrazu je jasne vidieť pochopenie. „V pohode pán Elgar. Pošlem Vám domov účet za opravu. Netrápte sa tým. Viete mali by ste vedieť, že ste podozrivý. Polícia si myslí, že ortuť jej bola podávaná doma. Radím Vám zohnať si dobrého právnika.“ S plným nosom a so slzami v očiach odpovedáš. „Kašlem na to. Už nemá nič zmysel. Nech ma zavrú. Nič mi ju nevráti naspäť.“ Doktor sa postavil. Ide k tebe. Podá ti ruku a zodvihne ťa. „Pán Elgar musím ísť ďalej pracovať. Nechcem Vás teraz vyhadzovať, no nemám inú možnosť.“ „V pohode chápem to.“ Medzi dverami sa ešte otočíš a povieš. „Nezabudnite ten účet. Všetko zaplatím a skoro sa vidíme.“ Odídeš z kancelárie. A opustíš budovu. Zatiaľ čo doktor vstrebáva poslednú vetu. „Kto by chcel ublížiť mojej Zuzanke?“ Behá ti hlavou. Auto necháš pred úradom. Nemáš chuť šoférovať. Asi by si to ani nezvládol. Ako tak ideš parkom zjaví sa démon. „Patrik vravel som ti všetko sa včas dozvieš.“ „Ako sa opovažuješ. Vypadni! Zabil si mi ženu a dieťa. Zabudni na našu dohodu. Odíď!“ „Som tvojou súčasťou. Nemôžeš ma len tak odohnať. Potrebuješ ma. Zabúdaš, že som len výplod tvojej fantázie.“ „Čo tým chceš povedať?“ Márna otázka. Démon bol preč. Viac ako smrť ženy ti teraz vŕtajú v hlave slová démona. „Výplod fantázie? To nie je možné. To bude blbosť. Nie som žiadny narkoman.“ Uvedomíš si, že sa rozprávaš sám so sebou. Nič by na tom nebolo, ak by si nehovoril nahlas. Ľudia si ťa všímajú. „Prečo idú oblúkom okolo mňa?“ Uvidíš sa v odraze obchodného domu. Tričko máš celé mokré. Pot, slzy, sople to všetko sa ti drží na tričku. O pár minút neskôr si už pred panelákom. Doktor mal pravdu. Prišli si po teba. Dvaja muži. Určite vyšetrovatelia. Sú síce civilne oblečený, ale vidíš odznaky a zbrane. Zabijaci to nebudú. Stoja pri aute. Jeden z nich ťa spozoroval. Obaja pokojne kráčajú smerom k tebe. Ty ostávaš tiež pokojný. Vieš, že si nevinný. „Pán Elgar potrebujeme kľúče od Vášho bytu. Technici musia prehľadať Váš byt. Ste zatiaľ hlavný podozrivý v prípade úmrtia Zuzany Elgarovej.“ Veľmi nerád ale musí to byť. Si nevinný nebudeš predsa odporovať. „Páni, poďme teda hore.“ „Nie Vy pôjdete s nami. Mohli by ste zamaskovať možné stopy.“ Zarazíš sa. Ale chceš ostať kľudný. Dýchaš pravidelne. „Chápem. Môžem si aspoň prezliecť tričko? Pozrite sa ako vyzerám.“ Policajti sa na seba pozrú. „Môj partner síce nesúhlasí, no pôjdeme s Vami. Ak sa pokúsite o niečo iné je koniec. Prezlečiete sa a pôjdeme.“ Vidíš, že aspoň policajti ťa chápu aj keď si ich podozrivý. „Pravdaže poďme teda.“ Vstúpite do bytu. Ideš hneď do spálne. Nasledujú ťa aj strážcovia zákona. Otvoríš skriňu tak, aby do nej nevideli. Ten podozrievavejší siaha rukou na púzdro zbrane. Vnímaš to len periférne. Pomaly vyťahuješ tričko nechceš predsa, aby ťa tu zastrelil. „Páni čo si mám zobrať k vám na stanicu?“ „Pán Elgar základné doklady Vám budú stačiť. Tak poďte už. Nemáte tu čo robiť. Nemôžete sa tu zdržiavať.“ Policajt nalieha. Ty ešte nazrieš do peňaženky. Máš všetko. „Dobre vyrazíme. Chcem to mať z krku.“ Pri aute sa stane to, čo ťa riadne zaskočí. „Prosím Vás otočte sa. Musím Vám nasadiť putá.“ „Prečo? Veď spolupracujem. Nerobím problémy.“ Zvýšil si trocha hlas. „Stále ste podozrivý. Bude to takto lepšie.“ Otočíš sa. Musíš byť kľudný. Robia si predsa svoju robotu. V momente keď sa otočíš, vidíš dodávku. Zastavila hneď za autom dvoch policajtov. Vystúpili z nej ďalší policajti. „Pán Elgar toto su technici. Budú potrebovať kľúče od bytu.“ Príde ti to smiešne. Akurát ťa spútal. „Pravdaže. Sú v pravom vrecku. Nech sa páči. Vezmite si ich.“ Policajt si uvedomil, že si ich mal pýtať skôr. Siahol ti teda do vrecka a vybral kľúče. Odovzdal technikom zväzok tvojich kľúčov. Pomohol ti nastúpiť do auta. Odchádzate na stanicu spísať výpoveď. „Pán Elgar viete prečo ste podozrivý?“ „Pretože som žil v jednej domácnosti s mojou ženou?“ Veľmi dobre vieš prečo si podozrivý. Čo na teba skúša. Nech sa radšej sústredí na šoférovanie. „Máte pravdu. V prípadoch, ako je tento najprv vypočúvame spolubývajúcich.“ Pokračuje policajt. Poteší ťa fakt, že vidíš policajnú stanicu. Chceš to mať za sebou. Máš dosť ťažké dni aj bez vypočúvania. Po zaparkovaní ťa vedú dnu. Putá ti nechali. Cítiš sa ako zločinec. Keby oni vedeli, čo si zač.

Prišli ste do miestnosti na vypočúvanie. Nevyzerá to ako vo filmoch. Prečo je pod tebou odtok? Určite tu vypočúvajú aj väčšie ryby. „Pán Elgar pohodlne sa usaďte. O chvíľu príde kolega s kamerou. Celé vypočúvanie je nahrávané. Ešte aby som nezabudol. Kým príde, podpíšte mi tento papier.“ Posunie ti papier po stole. Jasné, že ho nepodpíšeš. Najprv si ho chceš prečítať. Poznáš triky policajtov. Ako tak čítaš, nie je tu nič také. Oboznámenie s nahrávaním vypočúvania. „Dobrý deň páni. Tak som tu. Rozložím sa a môžeme ísť na to.“ Podpíšeš papier a posunieš ho naspäť policajtovi. Spúšťa sa kamera. „Položím vám pár kontrolných otázok.“ Začne policajt. „Ste Patrik Elgar, muž Zuzany Elgarovej?“ „Áno.“ „Bývali ste spolu v tom istom byte?“ „Áno.“ „Dobre. Doktor Vám oznámil, že Vaša žena bola otrávená. Viete ako sa to mohlo stať?“ „Netuším ortuť len tak v domácnosti nemáme. Ani v práci sa s ňou nestretávala.“ Policajt si to zvlášť zapisuje. Divne sa zatvári. „Vydržte zvoní mi telefón. Zastavte na chvíľku záznam.“ Na takéto veci nemáš čas. Musí to byť dôležité, inak by to nezodvihol. Položí telefón a sadne si. „Zapnite záznam. Volal mi technik. Čo Vám hovorí krabica s názvom náradie?“ Našli tvoju škatuľu. Máš v nej veci z minulosti. Našťastie nenašli aj tú so zbraňami. „Mám v nej staré veci. Prečo sa pýtate?“ „Našli sa v nej ampulky s ortuťou. Presne také, akými otrávili Vašu ženu.“ Niekto to chce na teba našiť. Predsa by si nezabil vlastnú ženu. „To nie je možné pán policajt. Predsa by som neublížil svojej žene.“ „Viete koľko takých prípadov sme tu už mali? Každý jeden vravel to isté. Poslali sme odtlačky na analýzu. Ak sa preukáže, že sú vaše budete to mať ťažké.“ „Budú tam moje odtlačky. Je to predsa moja škatuľa. Ale vlastnú ženu som nezabil. Používal som to na zabíjanie potkanov.“ „Pán Elgar obávam sa, že budeme musieť použiť detektor lži. Iba tak sa dozvieme pravdu. Chcete ešte niečo povedať? Vypneme kameru a nebude sa to rátať do výpovede.“ „Nie, nemám nič. Napojte ma, aby ste videli, že mám pravdu.“ Policajti si dajú signál kývnutím hlavy. Kamera je vypnutá a teba berú do inej miestnosti. Ponapájajú ťa a do miestnosti príde osoba, ktorá obsluhuje detektor. „Začneme.“ Vraví policajt. „Položím Vám dve otázky. Na prvú, mi odpovedzte pravdivo a na druhú, lživo. Rozumiete?“ „Pravdaže poďme na to.“ „Ste Patrik Elgar?“ „Áno.“ „Bývate v byte?“ „Nie.“ „Otrávili ste svoju ženu?“ „Nie“ V tom sa pozrieš na detektor. Na druhú otázku si mal odpovedať klamlivo. Reakcia detektoru je totožná. Čo sa to deje. Vieš predsa, že si nezabil svoju ženu. Musí to byť omyl. „Pán Elgar, zabili ste svoju ženu?“ Spýta sa znova policajt. „Nie. Prečo ten prístroj ukazuje, že klamem?“ Začínaš si myslieť, že v tom majú prsty oni. „Zmanipulovali ste detektor?“ Táto otázka nahnevá policajta. „My nemusíme takéto veci robiť. Vidíte detektor ukazuje Vašu vinu. Chcete snáď poprieť vinu?“ „Popieram. Nezabil som moju ženu. Bola pre mňa všetkým. Vďaka nej som lepším človekom.“ Chlap, ktorý obsluhuje detektor sa postaví. Tichým hlasom niečo zamrmle policajtovi. „Dobre teraz Vás odpojíme. Príde sa na Vás pozrieť doktor.“ „Čo aký doktor? Ja nie som chorý.“ Vôbec sa ti nepáči situácia v ktorej si. Takto to nemalo byť. „Poďte odvezieme Vás k doktorovi.“ Postavíš sa. Kráčaš zdrvený. Chceš, aby už bol koniec. Nikto ti neverí. Vieš predsa, že si nevinný. Ten stroj sa musel zblázniť. „Kam ma odvážate? Teda ak smiem vedieť.“ „Ideme do nemocnice. Viac Vás zatiaľ nemusí trápiť. Hlavne si to nerobte ešte horším. Ak budete spolupracovať len Vám to pomôže.“ Viac sa nepýtaš. Nechceš znervózňovať policajtov. Čakáš čo bude ďalej. Po chvíľke prichádzate k nemocnici. Pomaličky ti dochádza kam asi idete. „Veziete ma k psychiatrovi. Je to tak?“ Policajti mlčia. Vidíš na nich, že ti nechcú odpovedať. To ťa len utvrdí v tvojej pravde. „Myslíte, že potrebujem odbornú pomoc?“ „Bežný postup. Detektor ukázal vo Váš neprospech. Musíme sa presvedčiť či ste zdravý po duševnej stránke. Hlavne nerobte problémy.“ „Už som ticho.“

Po zaparkovaní kráčate k hlavnému vchodu. Je to pre teba, ako ulička hanbi. Nesú ťa v putách. Všetci naokolo pozerajú čo sa deje. Vidíš ako ťa odsúdili pohľadom. Ani len netušia čo si spravil. Majú ťa za najväčšieho zločinca. Klasická reakcia. Prídete k výťahom. Vidíš ako ľudia ukazujú prstom. Šepkajú si niečo. Je ti to jedno. Nič na svete ti nevráti ženu. „Kam to pozeráte pán Elgar?“ Spýta sa policajt. „Sledujem všetkých tých ľudí. Šepkajú si o mne. Ja nie som zločinec. Prečo ma odsudzujú?“ Policajti sa pozrú na seba. „Pán Elgar nikto tu nie je. Sme tu sami. Len my traja.“ „Čože?! Robíte zo mňa blázna. Vidím ich. Vypadnite.“ Ľudia sa rozplynú. Vážne ste tu len vy traja. Ani živej duše. „Kto to teda bol?“ Pýtaš sa sámého seba. Nastúpite bez rečí do výťahu. Z policajtov cítiš nepokoj. Už ti neveria ani oni. Po vystúpení z výťahu ťa čakajú ošetrovatelia. Pravdepodobne prišli na pomoc policajtom. Kráčate po dlhej chodbe. Nie je až taká dlhá, ako sa tebe zdá. V tvojich očiach je nekonečná. Biele hnusné linoleum. Zápach dezinfekcie. Zastavíte skoro na konci. Ďalej sú len dvere za, ktorými počuješ slabé náreky. Dvere ordinácie sa otvoria. Vykročí z nich Starší pán s bielou bradou. „Čo to tu máme páni?“ Spýta sa. „Priviezli sme Vám podozrivého pán doktor.“ „Och pravdaže. Nech sa páči vstúpte. Posadte ho na kreslo. Veď postup poznáte.“ Usadia ťa na hnedé kožené kreslo. Ruky ti pripútajú opaskami. „Ďakujem páni môžete odísť. Dajte si zatiaľ kávu alebo tak.“ Všetci odídu z miestnosti. Ostali ste tam len dvaja. „Budem si nahrávať naše sedenie. Robím to, aby som si mohol doplniť poznatky aj neskôr. Teraz sa chcem sústrediť na vaše odpovede. Takže prečo ste tu pán…“ „Elgar. Volám sa Elgar. Som podozrivý z vraždy svojej ženy. Nič také som nespravil. Vážne verte mi.“ „Ja Vám verím. Som tu pre Vás. Nikto iný tu nie je. Len my dvaja. Ani tú nahrávku nebude nikto počuť. Moja správa bude pre nich dôležitá. Povedzte mi čo Vás trápi.“ Doktor s úplným kľudom pokladá otázky a rozpráva. Ten pokoj čo z neho vychádza. Dokázalo to uvolniť aj teba. Na um ti prichádza povedať mu o démonovi. Začneš ale niečím iným. Uvidíš podľa jeho reakcie čo ďalej. „Polícia si myslí, že som blázon. Keď sme čakali na výťah, stalo sa niečo zaujímavé. Videl som ľudí. Ukazovali na mňa prstom a šepkali si. Policajti však nikoho nevideli. Videl som ten pohľad v ich očiach. Neveria mi.“ Doktor si preloží nohu cez nohu. Vidíš ako premýšľa. Nevieš čítať z jeho tváre. Nevieš či ti verí. Ale cítiš, že mu môžeš veriť. „To sa Vám stalo prvý krát? Myslím vidina niečoho, čo tam reálne nebolo? Respektíve ostatný to nevideli.“ Márne sa snažíš prísť na to kam smeruje. Je vidieť odbornosť doktora. Len tak tam sedí. Žiadna zbytočná emócia. „Mávam vidinu démona. Máme spolu dokonca pakt. Viem ho privolať, ale aj poslať preč. Myslím si, že ani jeho ľudia nevidia.“ „Takže hovoríte démon. Hmmm. Zaujímavé viete ho zavolať aj sa ho zbaviť. Napadá ma jedna otázka. Užívate drogy?“ Doktor trafil tú pravú strunu. „Nie! Čo si to o mne myslíte? Dokonca ani nepijem.“ Vyhŕkol si na doktora. „Pardon nechcel som kričať.“ Pravdaže s ním to ani nepohlo. Stále kľudne sedí a sleduje ťa. „V pohode nič sa nestalo. Musel som sa spýtať.“ Niečo si zapísal. Vidíš ako vyťahuje mobil. Vytočil číslo a priložil si ho k uchu. Čakáš čo sa bude diať. „Príďte hore. Mám pre Vás správu.“ Sleduješ doktora. Ani sa na teba nepozrie. Netušíš čo bude ďalej. Zrazu počuješ klopanie. Si otočený chrbtom k dverám. Nevidíš nič len kreslo, kde sedel doktor. Žeby ťa doktor zradil? Počuješ ako doktor otvorí dvere. „Vitaj potrebujem tvoju pomoc.“ Bude to asi ďalší doktor. Prišiel k svojmu kreslu. Odpojil nahrávač. „Poď pôjdeme vedľa.“ Počuješ ako prejdu do kancelárie. „Démon! Poď sem!“ „Čo chceš červ. Myslíš, že som nepočul čo si mu povedal? Zradil si mňa aj seba.“ „Seba? Prečo aj seba?“ Démon sa chvíľku pozerá. „Jaj tak ty to netušíš. Tak tým pádom si počkaj na doktora.“ „Povieš mi to a hneď. Nebudem čakať.“ Snažíš sa získať informáciu. „Neboj sa človek čoskoro sa dozvieš všetko. Celú pravdu. Len či ju chceš vedieť?“ Máte tak intenzívnu debatu, že si si nevšimol doktorov. „Chcem to vedieť. Musíš mi to povedať. Kde si?“ Akoby z diaľky sa ozvalo. „Máme spoločnosť.“ Rozvidnie sa ti pred očami. Stoja pred tebou doktori. „Pán kolega presne kvôli tomuto som ťa zavolal.“ „Bude treba spraviť ešte testy. Som si však takmer istý, že sa jedná o schizofréniu. Príznaky sa zhodujú. Pán kolega zavolajte policajtov. My dvaja sme skončili. Nech ho odvezú a dajú zatiaľ na samotku.“ „To bude najrozumnejšie.“ Pritakáva mu doktor. Vidíš ako odchádzajú z miestnosti. V hlave si premietaš všetko čo vieš o schizofrénii. Nanešťastie sú tvoje vedomosti v tejto oblasti slabé. Vieš len, že je to psychická porucha. No aj tak ti pomaličky dochádza, čo sa deje. Ty si otrávil svoju ženu. Aj keď si o tom nevedel. Pociťuješ úzkosť. Slzy ti stekajú po tvári. Zaviazal si sa k jej ochrane. A práve ty si dôvod prečo tu teraz nie je. Chceš, aby to nebola pravda. Za dverami počuješ doktora. Akurát oboznámil policajtov s tvojím stavom. Keď sa otvoria počuješ, ako sa ti prihovára jeden z nich. „Pán Elgar pôjdete s nami. Dáme Vám vlastnú celu. Nikto Vás tam nebude otravovať. Skúsime Vám to čo najviac spríjemniť.“ Z jeho hlasu je cítiť súcit. Máš pocit, že aspoň niekto ťa chápe. „Ďakujem pán policajt. Veľmi si to vážim.“ Rozopínajú ti remene. Keď máš voľné ruky pomáhajú ti vstať. Podopierajú ťa. Vedel by si prejsť aj sám, no si zronený a nemáš síl ani na to. Nemáš chuť žiť. V jednom momente počuješ smiech. Ten smiech veľmi dobre poznáš. Sám démon sa ti smeje. „Vravel som ti, nechceš vedieť pravdu. Bola taká krásna a ty ju takto zabiješ. Vôbec si si jej lásku nezaslúžil. Keby len vedela čo si zač.“ Tie slová v tebe nevyvolali dážď. Vyvolali v tebe hurikán hnevu. Pozbieraš posledné sily. Policajt ti otvára dvere a v tom siahneš na zbraň. Vytiahneš ju z púzdra. Natiahneš. Hlaveň máš opretú o bradu. Cúvaš od policajtov. „Nie, čo to robíte. Položte to! Všetko sa napraví. Lekári Vám predpíšu lieky. Vedia to držať pod kontrolou. Nevzdávajte to.“ Policajt sa snaží zachrániť situáciu. Keby len vedel. Keby počul to čo ty. „Sprav to poďme. Ty zabijak žien a detí. Na to si moc slabý. To neurobíš. Na to sa máš moc rád.“ Démon sa ťa snaží vyprovokovať. Vie, že si na pokraji. Je tvojou súčasťou. Cíti to čo ty. Vie ťa dokonca ovládať. „Buď už ticho!!!!!“ Cvaknutie spúšte prehluší výstrel. V tom okamihu sa ocitneš v posteli. Sedíš pred očami sa ti objavuje izba. Pozrieš sa vedľa seba. Vidíš tam Zuzku. Vidíš ako krásne spí otočená k oknu. Spokojne a bezstarostne. Prikryješ ju. Ľahneš si k nej. Objímeš ju. Ona si pritisne tvoju ruku k sebe. Rozhodený zo sna, zacítiš jej vlasy. Svieža vôňa jej šampónu ťa ukľudní. Vieš, že je v poriadku. Na ničom inom ti nezáleží. Nemáš problém zaspať. V jej objatí sa ti nič také snívať nebude. Všetok čas strávený s ňou je ako sen.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s